Zhrnutie video recenzie auta EV Electra

Príbeh okolo EV Electra pôsobí ako sled meniacich sa mien, značiek a projektov, ktoré sa navzájom prekrývajú a strácajú v chaose. Namiesto klasického predstavenia auta ide o bizarnú kauzu s firmami, investorom Džihádom Mohamadom a sériou krokov, pri ktorých sa z pôvodných plánov stáva čoraz väčší guláš. V centre diania sa objavuje aj prototyp Emily GT, ktorý mal mať motory priamo v kolesách, no nakoniec sa z neho stal ďalší diel podivného príbehu. K tomu sa pridávajú preznačkované autá, nezaplatené dohody, podozrivé weby a kryptomena, takže výsledok je presne taký absurdný, ako naznačuje titulok videa.

EV Electra batéria, dojazd a nabíjanie

Samotný názov EV Electra sa v príbehu objavuje ako značka, ktorá má pôsobiť ako nový libanonský výrobca elektromobilov. Namiesto jasne pomenovaného technického balíka však celé rozprávanie stojí na chaosu okolo webu, prototypov a premenovaných projektov. Podstatné je skôr to, že firma mala navonok prezentovať elektrické autá a posúvať sa smerom k elektromobilom, než nejaké konkrétne parametre batérie či nabíjania.

Vo videu sa spomína, že už v roku 2013 mal smerovať vývoj k elektromobilom a pôvodným zámerom bolo aj jednoduché prerobenie modelu 9-3 na elektromobil, aby sa obišla časť techniky General Motors. Neskôr sa objavuje projekt Emily GT, ktorý mal mať motory umiestnené priamo v kolesách. Existoval dokonca aj funkčný prototyp, ale bez peňazí nebolo možné pokračovať ďalej. O konkrétnom dojazde, kapacite batérie ani spôsobe nabíjania sa však v rozprávaní nehovorí, preto sa tieto údaje nedajú uviesť ako fakt.

Dizajn a svetlá

Najvýraznejšou časťou celého príbehu nie je samotný dizajn jedného auta, ale množstvo vizuálne podivných projektov a preznačkovaných karosérií. Na webe sa údajne objavovali fotografie „najnovších modelov“, medzi ktorými bolo kupé Cutes Nostrum a sedan Capital ES. Tie však podľa rozprávania existovali len ako počítačové obrázky a aj tie pôsobili veľmi amatérsky.

Postupne sa v príbehu objavuje aj K1 Atak, označený ako slovenské auto kupované kedysi ako stavebnica, teda kitcar. V libanonskom podaní mal mať niečo, čo pripomínalo mešitu na maske chladiča, a práve to podčiarkovalo celý bizarný vizuálny mix. Ďalším príkladom bol červený Lotus Elise, ktorý sa neskôr ukázal ako originálne ukradnuté auto. Namiesto predstavenia jednej ucelenej dizajnovej línie tak príbeh ponúka sériu vizuálnych improvizácií, presunov identity a znepokojujúcich detailov.

Interiér, ovládanie a výbava

Aj keď nejde o klasické predstavenie auta, vo videoreportáži zaznievajú detaily, ktoré pripomínajú aj typické prvky výbavy a ovládania. V úvode sa napríklad spomína, že staršie autá značky Saab dokázali byť kvalitné, no zároveň mali aj zvláštne riešenia. Medzi nimi bolo umiestnenie štartéra medzi predné sedadlá, aby si ho vodič pri nehode nerozbil o koleno, alebo spojenie zámku prevodovky s odomykaním dverí tak, aby auto nemohlo nechať vodiča stáť na svahu so zaradenou spiatočkou.

Zaznie aj spomienka na dve clony v aute, jednu na čelné a druhú na bočné okno. Pri staršom Saabe 9-5 sa spomína dotyková navigácia, audio Harman Kardon a celkový pocit kvalitne pôsobiaceho auta. Zároveň však recenzent pripomína aj menej príjemné detaily, ako páčku smerovky s chodom pripomínajúcim autobus či zvuk centrálneho zamykania, ktorý prebudí aj mŕtvolu. Vo videu teda nejde o interiér jedného nového modelu, ale o zmes príkladov toho, ako sa technika, výbava a zvláštne rozhodnutia miešali v histórii okolo značiek a projektov.

Jazdné vlastnosti a komfort

Do rozprávania sa dostáva aj jazdný a technický dojem zo staršieho auta značky Saab. Spomína sa výkon 250 koní a pružné zrýchlenie z 80 na 120 km/h, ktoré má byť porovnateľné s Porsche 911. To je formulované ako kontrast medzi obrovským potenciálom auta a jeho reálnym charakterom, ktorý nie je bez chyby. Zaujímavosťou je aj poznámka, že motor je v podstate zložený zo štyroch preplňovaných valcov a množstva podtlakového vedenia, ktoré sa podľa rozprávania stále kazí.

Takýto opis vytvára obraz auta, ktoré môže pôsobiť rýchlo, kvalitne a zaujímavo, no zároveň je s ním spojená aj technická komplikovanosť. V texte sa to premieta do celého tónu príbehu: od pôvodných švédskych áut s bezpečnostnými nápadmi až po neskoršie elektrické projekty, pri ktorých jazdné vlastnosti ostávajú skôr v tieni obchodu, vývoja a bizarných transakcií. Komfort tu nie je chápaný ako samostatné meranie, ale ako súčasť celkového obrazu značky a jej technického dedičstva.

Zhrnutie

Celý príbeh EV Electra je skôr reportážou o tom, ako sa z automobilových značiek a projektov môže stať podozrivá zmes marketingu, investorov, kradnutých nápadov a prázdnych sľubov. V jednom momente sa objaví NEVS, potom Evergrande, neskôr Emily GT, potom názov Gaza GT a napokon aj vlastná kryptomena. Každý ďalší krok len zvyšuje pocit, že nejde o štandardný vývoj auta, ale o sériu pokusov vytiahnuť peniaze z ľudí, ktorí sa nechali presvedčiť naozaj zvláštnym príbehom.

Najsilnejšie pôsobí kontrast medzi tým, čo by mala automobilka predstavovať, a tým, čo tu v skutočnosti vidno: preznačkované autá, ukradnutý Lotus Elise vydávaný za iný projekt, neexistujúce modely na počítačových obrázkoch a web, ktorý vzbudzuje okamžitú nedôveru. Práve preto je tento príbeh taký výrazný. Nerieši sa tu obyčajná technika, ale bizarný spôsob, akým sa technika, mená a firmy používajú ako nástroj na vytváranie dojmu, že všetko je hotové, aj keď v skutočnosti nie je skoro nič.

Na konci zostáva aj otvorená otázka, kam sa podobné kroky môžu posunúť ďalej. Recenzent naznačuje, že bude dianie okolo týchto projektov sledovať aj naďalej, pretože automobilový svet podľa neho skrýva oveľa viac podobných bizárov. A presne o tom tento príbeh je: o značke, ktorá sa v chaose premenovávaní, podvodov a odcudzených projektov stáva jedným z najpodivnejších automobilových príbehov, aké sa dajú dnes počuť.

Ak to zhrnieme vecne, najdôležitejšie mená v tomto príbehu sú Saab, General Motors, Spyker, National Electric Vehicle Sweden, Evergrande a EV Electra. K nim sa pridáva Džihád Mohamad, ktorý je v rozprávaní spájaný s ďalšími firmami, prototypmi aj preznačkovanými autami. Z toho vzniká kronika, v ktorej je automobil skôr kulisou než výsledkom a kde sa realita opakovane mieša s podvodom tak, že je ťažké odlíšiť jedno od druhého.

Takýto materiál nemá pointu klasického testu ani predstavenia nového modelu. Skôr ukazuje, ako sa z automobilovej histórie môže stať príbeh o zlyhaniach, podozrivých sľuboch a nekončiacej snahe vydávať nedokončené alebo cudzie veci za vlastné. V tom je jeho hlavná sila aj bizarnosť zároveň.