Zvuk smeroviek vznikol vďaka elektrickému zariadeniu, ktoré si v 30. rokoch minulého storočia patentoval vynálezca Joseph Bell. Jeho úlohou bolo smerovať elektrický prúd k vonkajším smerovkám a zároveň ako prvé vytváralo charakteristické cvakanie.
Smerové svetlá sa na automobiloch objavili už v roku 1909, spočiatku však išlo len o svetlo, ktoré sa dalo zapnúť a neblikalo. Vodiči preto často upozorňovali na zmenu smeru rukou vystrčenou z okna. Takéto riešenie bolo nepohodlné, v daždi či snehu nepríjemné a pri hustej premávke aj riskantné.
Buick sa v roku 1939 stal prvou automobilkou na svete, ktorá Bellovu novinku zaradila do sériovej výbavy. Systém niesol názov Flash-Way Directional Signal.
Pôvodný prerušovač využíval bimetalovú pružinu z dvoch rozdielnych kovov. Prúd ju zahrial, kovy sa rozpínali odlišnou rýchlosťou a pružina sa ohla. Tým uzavrela elektrický obvod, rozsvietila smerovku a vytvorila cvaknutie.
Mechanické riešenie neskôr nahradila elektronika. V 90. rokoch systémy využívali relé ovládané mikročipom a elektromagnetom, no inžinieri zvuk ponechali, pretože vodiči boli naň zvyknutí. V nových vozidlách už zvuk nevytvára pohyblivý diel ani relé: softvér ho umelo generuje a reproduktory ho prehrávajú v kabíne.
Téme pôvodu a vývoja zvuku automobilových smeroviek sa podrobnejšie v článku venuje portál Autoviny.sk.
Celý článok nájdete tu:
Zvuk smeroviek: Poznáte ho naspamäť, ale viete, kto ho vlastne vymyslel? - AUTOVINY.sk
Pred 100 rokmi sa vystrkávala ruka z okna. Dnes nám v kabíne púšťajú reproduktory umelý zvuk.
